Články eye

„Život s hendikepom je...“
Autor: Dana Kontuľová

„Život s hendikepom je...“

Čo vám napadne ako prvé, ak by ste dostali v ankete túto otázku? Viem záviselo, by to asi od okolností, času a i mentálneho nastavenia jednotlivcov v danom momente. Dovolím si tvrdiť, že napriek tomu, že žijeme v 21. storočí je predstava o živote a chápanie týchto „bojovníkov“ v spoločnosti veľmi skreslené.

     V mnohých prípadoch nás okolie ľutuje, pokukuje a v niektorých momentoch idú na nás ľudia oči nechať.  To teraz nehovorím, iba o deťoch, či mladistvých. Oni tvoria extra kategóriu, ktorej sa chcem tiež trochu povenovať.

     Na začiatok chcem však povedať, že hoci som jednou s tých, ktorým osud nadelil nejaké to  bremeno na celý život posledné, po čom takýto ľudia túžia je ľútosť. Tá nám nijako nepomáha, aj keď samozrejmé sa vždy nájdu nejaké výnimky, ktorým to vyhovuje, pretože, kto naozaj chce svoj spôsob si nájde a ten zvyšok si nájde výhovorku. Život s hendikepom vie byť náročný, bolestivý, smutný a klamala by som ak, by som povedala, že ja nemám blbý deň a nikdy som sa nespýtala v hneve, „ prečo práve ja...“ Nebolo to raz to mi môžete ozaj veriť, no ten život vie byť aj pekný hoci nás to stojí niekedy viac ako dva krát toľko síl. Každý jeden pohyb, od bežných denných aktivít v domácnosti, hygiena, cestovanie, študovanie..., Na to všetko treba trochu viac ako, len sa zobrať a proste ísť. Na všetko treba minimálne o dve myšlienky viac. „Ako?“ Ako si danú situáciu prispôsobiť svojím potrebám, schopnostiam. Pretože šírka postihnutí, ochorení a ich samotné stupne odkázanosti sú naozaj rôzne. Často krát je to o detailoch, ktoré si „Vy zdraví“ ani neuvedomujete, pretože sú vašou samozrejmosťou.  Druhá a zložka je o bezpečnosti jedinca.

     Myslím, že teraz poviem za viacerých, ak poviem, že je jedno kedy, kde a koľko roční sme a budeme. Strach a obavy hlavne nášho okolia, rodiny priateľov tu budú vždy a to je druhý rozhodujúci faktor. Môžeme byť na prvý pohľad úplne v poriadku po fyzickej, či psychickej stránke, no každá diagnóza predstavuje isté limity a s tým ide raka v ruke aj nejaké to slabé miesto daného ochorenia. Nechcem teraz všetkých hádzať do jedného vreca, ale vždy sa nájde niekto, kto vám bude závidieť invalidný dôchodok, možno nejaký príspevok od štátu, vašu dôveru s tým, že niekoho požiadate o pomoc a ani vám v danom momente nedôjde, že daná osoba, to skúsi využiť vo svoj prospech, zneužiť vás, poškodiť vám bez ohľadu na spôsob. Píšem to tu čierne na bielom, bez servítky pred ústami. Naším často krát najväčším „problémom a komplikáciou“ nie je naše zdravie ale ľudia, spoločnosť a systém v ktorom žijeme, na čele s naším štátom.

     Všetko to začína už pri lekároch, ktorí namiesto toho, aby mohli pomôcť sa musia prispôsobiť byrokracii a právnym formulkám. V našom štáte všetko ohľadom zdravotníctva stojí a padá na zdravotných poisťovniach. Tam to však vidia, iba okrajovo a od stola prax je často krát veľmi odlišná a vôbec sa neberie ohľad na potreby daného pacienta. Nie raz, by danému pacientovi pomohol o niečo dlhší pobyt v nemocnici, v kúpeľoch, kde sa robia veľké pokroky. Ale je tu jedno veľké ALE. Poisťovne sa nepýtajú na zdravie pacienta a bez ohľadu na to v akom ste stave musíte byť prepustený do domácej starostlivosti, lebo sa nemôže prekročiť určitá doba hospitalizácie. Predpisovanie a schvaľovanie liekov, operačných zákrokov je mnoho krát komplikované a zdĺhavé na čo v konečnom dôsledku doplatí pacient. Lekár, by aj liečil, no často krát ma zviazané ruky zákonmi.

     Cestovanie je tiež časť o ktorej, by sa dalo na dlhšie rozpísať, ale pokúsim sa byť stručná. Bez barierová doprava, toľko krát omieľaná a v tých väčších mestách ju poznajú už dlhé roky, bohužiaľ na menšie mestá a obce sa už zabúda. Tam akoby takýto ľudia nežili, tam to modernizovať netreba. Mám 23 rokov a viete čo? K nám ide, iba jeden takýto autobus v priebehu týždňa. Na moje šťastie som sa naučila zdolávať schody, no núka sa mi povedať čo ak? Čo ak sa môj zdravotný stav zhorší a ja sa z bariel presuniem na invalidný vozík? Poviem vám čo sa stane, budem odstrihnutá od sveta!

     Áno viem existuje i iný spôsob dopravy, no aj pri vlakoch a lietadlách sú detaily, ktoré by trebalo vychytať. Narážam na možnosť poskytnutia asistentov, ktorí nám môžu pomôcť a pomáhajú. Je tu však malinký detail, nutnosť nahlásenia takejto pomoci 24h vopred, tu je presne tá jedna myšlienka navyše, na ktorú treba myslieť dopredu, nie je možné si to zariadiť bez plánovania. Nie vždy sa však dá plánovať, do života prichádzajú veci i celkom neplánovane a ja si nemôžem vždy zariadiť svoj vlastný doprovod. Bolo by fajn, ak by asistenti mohli fungovať i bez predčasnej požiadavky. Modernizácia spojov taktiež nie je vždy aj praktická. Nedávno  som mala možnosť nastúpiť do úplne nového autobusu. Bola to jeho ešte, len druhá jazda a doslova voňal novotou, no na prvý pohľad bolo badať zúženie priestoru v uličke, či medzi sedadlami, čo mi trochu skomplikovalo život, keďže fungujem za pomoci bariel a zrazu bolo všade ešte užšie ako predtým. Ani si neviem predstaviť v tejto situácii vozíčkarov. Teda bol možno autobus nový, možno bolo v ňom viac miest na sedenie, ale na úkor čoho? Priestoru. Navyše schody do vnútra boli strmšie a vyššie, nie naopak. Našťastie bol vodič ochotný mi pomôcť, nie však všetci sú takí. Tu teda plynule prechádzame znova na problém spoločnosti, ktorá nás stále nevie prijať medzi seba a to bez ohľadu na pohlavie, postavenie, alebo vek.

     Detstvo je v prípade odlišnosti veľmi náročná a komplikovaná súčasť života. Popravde na svoje školské časy nespomínam práve v najlepšom. Áno čo sa týka formy štúdia nám paradoxne Koronavírus veľmi pomohol a spoznali sme dištančnú formu vzdelávania. Ja som takéto možnosti nemala a nik sa ma nepýtal, či to v prípade potreby stíham dobiehať, nemala som na výber. Niečo čo sa však nemení, ani po desiatkach rokov je prístup vyučujúcich v prípadoch šikany na školách, ktorá je v takýchto prípadoch veľmi častá. Je jednoduchšie tváriť sa, že nič sa nedeje a doslova pred tým zatvoriť oči. Aký príklad, ale dávajú práve svojim žiakom? Možno, by to po riešil špeciálny pedagok, či školský psychológ, no ten sa nenachádza všade a v tom vidím problém, ktorý je možné doriešiť.

      Ďalší prípad je zdravotnícky asistent, ktorý by vedel pomôcť menším deťom pri podávaní liekov, ale aj pri náhlom zhoršení zdravotného stavu. Školákom, by sa možno dalo pomôcť i inač ako privolaním záchranky, ktorá ho odvezie do nemocnice, kde si ho nechajú možno na pozorovanie, čo vedie k ďalším vymeškaným hodinám a v podstate je to stále ten istý kolotoč. Všetko je to v 90 % o správaní sa okolia a prístupe ľudí. Žiaci majú nedostatok informácii o tom, že nie všetci sme rovnakí, čo by sa dalo po riešiť určite lepšie ako, len občasnou prednáškou. Na základe toho dochádza k nepochopeniu medzi rovesníkmi a mnohí si to prenesú až do dospelosti, kde to prenesú zas na svoje deti. Najviac, by nám pomohlo, ak by ste nás prijali medzi seba a prestali súdiť knihu podľa obalu. Človek môže mať úsmev na tvári, no v hlave búrku o ktorej tam vonku nikto nevie. Najťažšie boje predsa sú tie, ktoré  vedieme sami so sebou a v takej situácii už bol, alebo raz bude každý z nás. Skúsme to bez predsudkov, ak o danom človeku, alebo jeho situácii vieme málo, možno nič. Nikdy nevieme, či sa v nej raz neocitneme i my a ,ako to budeme zvládať na vlastnej koži.

     Štát, by nám vedel tiež trochu uľahčiť fungovanie, ak by všetko nestálo na základe obiehania lekárov za účelom zdravotných záznamov, ktoré im slúžia ako doklad pri rôznych žiadostiach. Myslím, že sa k lekárom dosť nachodíme i bez toho. Áno uvedomujem si, že je to ich práca a nejde to, iba tak od brucha, ale nedalo, by sa to vyriešiť elektronickým spôsobom? V dnešnej dobe sú už rôzne sféry v štáte, ktoré sa vedia poprepájať a zrýchliť veci. Za ich pomoci, by sa nám taktiež trochu ľahšie podarilo socializovať a nájsť si svoje miesto v pracovnej sfére. Narážam na chránené dielne, lenže ich vznik je komplikovaný, firmy a podniky musia splniť rôzne podmienky, byrokracia je taktiež časť, ktorá ich v konečnom dôsledku odrádza, lebo to všetko musia zvládať sami. Hovorím to z vlastnej skúsenosti, kedy sa otvorenie môjho pracoviska na niekoľko krát posúvalo, pretože sa vždy ešte našla nejaká drobnosť, ktorú bolo nutné doriešiť. Ohľadom tejto témy mi napadá i spôsob odmeňovania firiem a spoločností, ktoré dokázali, dokážu zamestnať osobu s postihnutím. Neriešme to formou pokuty v prípade, že sa tak nestane, ale naopak, a ak už pokutovať tak v takej výške, že sa firme viac oplatí vytvoriť pracovné miesto, ako v závere roka uhradiť pokutu. Získali, by sme tým všetci. My, by sme sa cítili potrební, na úradoch, by bolo menej nezamestnaných a logicky, by na to získal i štát. Myslím, že by to stálo minimálne za premýšľanie, čo poviete?

     Na záver chcem poznamenať, že tento článok nevznikol na účel negatívneho poukazovania, alebo vyvolania ľútosti voči nám inač obdareným. Jeho úlohou je poukázať na „problémy“, ktoré však kompetentní neriešia.